Vianočné rozprávky
Zvončeky
autor: Teta z Polichna
Nad nebeskou bránou viseli maličké zvončeky. Keď niekto chcel ísť do neba,
musel potiahnúť zlatú šnúrku, aby zvončeky nad bránou zazvonili, a tak upozornili
Svätého Petra, že pred bránou niekto stojí a čaká.
Svätý Peter už bol staručký, a pri každom zvonení sa mu veru nechcelo vstávať a chodiť otvárať bránu.
Preto vždy čakal, kým sa zvonenie zopakovalo niekoľko ráz, čo dôkazom toho bolo, že pred bránou
Je už viac hostí, a potom sa doťapkal k bráne a naraz vpustil do neba viac návštevníkov.
Takto si šetril svoje staré nohy.
Toto pohodlie svätého Petra niektorých nebeských anjelikov mrzelo, a preto premýšľali akoby nahnevali a prinútili ho viacej chodiť.
Jedného dňa, keď svätý Peter zasa naraz vpúšťal do neba viacero hostí, malí nezbedníci sa mu poza chrbát šuchli pred nebeskú bránu. Svätý Peter bránu zatvoril a oni ostali vyvretí z neba.
Ale smelí anjelíci sa veru nebáli, ba dokonca sa tešili, ako svätého Petra nahnevajú. S radosťou pribehli k zlatej šnúrke a dali sa celou silou do vyzváňania. Zazvonili raz, dva, tri desať ráz a utekali sa ukryť za roh brány. Svätý Peter si myslel, že pred bránou už čaká desať nových hostí, preto chtiac-nechtiac, musel svoje staré nohy unúvať a ísť pred nebeskú bránu otvoriť. Ale pred bránou nebolo nikoho.
Iste som zaspal a o zvonení sa mi iba snívalo, myslel si svätý Peter a pomaly sa vracal k svojmu mäkučkému kreslu, aby v ňom začal znovu driemať a oddychovať.
Len čo si sadol, už zvonenie sa ozývalo znovu. Ale pred nebeskou bránou zasa nikoho nebolo. A takto to trvalo celý Boží deň. Chudák svätý Peter si už od únavy ani nohy necítil, čo celý deň musel hore-dolu behať a nadarmo. I zaumienil si, že čo by už koľko zvonenia počul, už sa ani nepohne.
Malí nezbedníci anjelíci, čo pred bránou vyzváňali, však dostali veľký hlad. Ako sa však do neba dostať? Rozmýšľali. Ale mali šťastie, pretože k nebeskej bráne sa blížil nový hosť. Rýchle sa ukryli, čakajúc, že keď svätý Peter bránu otvorí, šuchnú sa sa mu poza chrbát opäť do neba.
Ale darmo nový hosť vyzváňal, darmo anjelíci čakali, brána sa neotvorila. Museli teda z úkrytu von a začali vyzváňať. Zvonili s celou silou i zúfalstvom, od strachu, že budú musieť nocovať pred bránou.
Ale beda!
Zlatá šnúra sa pretrhla a všetky drobné zvončeky, čo viseli nad bránou, s velikánskym vyzváňaním rútili sa na zem. Anjelici od ľaku onemeli a s úžasom upierali svoje očká na letiace zvončeky, ktoré od ľaku boli už takmer nad zemou.
Vtedy sa otvorila nebeská brána a všetci nebeskí obyvatelia prihrnuli sa pozerať, čo sa to robí. Videli preľaknutých malých anjelikov, ako hľadia na zem, a preto každý obyvateľ uprel svoje oči tým smerom.
A svätý Peter hned vedel, čo sa stalo. Chytil malých nezbedníkov za vlásky, chtiac ich potrestať. No v tom jeho pohľad zablúdil na zem a namiesto hnevu si na jeho tvár sadol úsmev.
Na zemi videl čudnú vec.
Všade, kde padol zvonček, ihneď vyrástol pekný kvietok, taký istý, ako boli zvončeky nad nebeskou bránou.
Od tých čias na celej zemi rastú utešené zvončeky.
Svätý Peter si dal na bránu urobiť oblok, aby odtiaľ pozoroval, keď niekto ide do neba. Lebo nad nebeskou bránou od tých čias niet zvončekov, tie rastú na našich lúkach.
