Maroš Madačov
Slepý pastierik
Noc čo noc betlehemskí pastieri strážia svoje stáda. Nuž Bedlia pri nich aj svoju Svätú noc. Sedia okolo vatry, obdivujú krásne hviezdy, čudujú sa, aká tichá a velebná je táto noc, i rozprávajú si:
-Taká noc bude, keď sa narosí prisľúbený Mesiáš!
- Hej, len keby už čim skôr prišiel na svet, čo by nás prijal za sluhov! On iste bude bohatým kráľom, nuž ani nám nebude pri ňom zle.
Najbližšie pri vatre sedí slepý pastierik. Anjelskú má tvár, aj dušu čistú, nevinnú – len jedna bolesť ho sužuje, lebo je slepý od narodenia.... Nevie, akej farby je slniečko, akej farby je nebeská obloha. Nikdy nevidel, akú tvár má mamička, otecko a všetko okolo neho je v hlbokej tme....
Počúva pastierov hlas a myslí si:
-Pastieri chcú od Mesiáša bohatstvo, ale ja som i s chudobou spokojný. Najbohatší je ten, kto miluje Boha a kto mu verne slúži. Ja by som len o to prosil Mesiáša, aby mi uzdravil oči.... Vatra zhasíňa, pastieri si líhajú.
Len slepý pastierik ešte sedí, o Mesiášovi dume, rozmýšľa. Náhle o polnoci nebeská žiara zahorí nad okolím. A div-divúci – prvý raz ju vidí slepý pastierik.
Zdesený skočí na rovné nohy a budí spiacich pastierov:
-Vstávajte, chlapi, vstávajte!
-Čo sa robí, vlk ide? – marí sa rozospatým pastierom.
-Kdesi horí, pozri !.....
A naozaj, nad pastierskou jaskyňou, pri Betleheme horí najjasnejšia žiara a okolo lietajú anjeli.
A hľa, nebeskí duchovia zlietajú k nim a hovoria:
-Nebojte sa, zvestujeme vám veľkú radosť, narodil sa prisľúbený Mesiáš. Nájdete ho v jasličkách!...
Nebeská radosť preteká srdciami pastierov. Nik nechce ostať pri ovečkách, všetci sa ponáhľajú k maštaľke.
Ba ani ovce a psi neostávajú v košiari, aj ony idú pozdraviť Ježiška. Psi skáču, ako vládzu, ovečky sa prekopŕcajú po medziach. Ale neopovážia sa vojsť do maštaľky a Ježiškovi klaňajú sa len od dverí.
Uveličení pastieri prichádzajú k jasličkám.
V jasliach leží Ježiško, okolo hlavičky má nebeskú žiaru, tvárička sa mu ligoce sťa slniečko. Panna Mária napráva slamu okolo neho, chlp sena mu kladie ku nôžkam, sníma si šatku z hlavy, prikrýva ho, spieva mu:
-Spi, Ježiško, spi!....
Okolo jasličiek je plno anjelov. Klaňajú sa Ježiškovi, bozkávajú mu nôžky, ticho hľadia na Matku Božiu, či ich nezavolá na pomoc. Ale Panna Mária sa len sama stará o Ježiška, lebo vie, že matkine ruky nenahradia anjeli.
Pastieri si kľakajú k Ježiškovi a pokorne sa mu klaňajú. Spievajú mu pastierske piesne, hrajú na gajdách, tancujú povalašky od zeme. A keď vidia chudobu, v akej sa narodil Mesiáš, už si nežiadajú bohatstvo, ale sami utekajú domov pre dary, pre baránka, holubičku, mlieko, chlieb, ovocie, teplý kožuštek.:
-Ježiško, prijmi naše skromné dary a hľaď na naše úprimné srdce, nie na našu chudobu!
Panna Mária natešená odkladá dary, Ježiško sa na pastierov milo usmieva a naťahuje k nim rúčky, ako keby ich chcel požehnať.
I bolo milo a veselo okolo Ježiškovej chudobnej kolísky a nebeská radosť rozohriala srdcia šťastných pastierov.
Slepý pastierik si len teraz uvedomuje, že sa s nám stal veľký zázrak – že vidí!
I padá na kolená k samým jasličkám, bozkáva nôžky Ježiškovi, kropí mu ich radostnými slzami:
-Ježiško môj dobrý, ďakujem Ti, že si ma uzdravil. Akože sa Ti odmeniť? Hľa, nemám nič, len svoje srdce a dušu, nuž darujem Ti ich oboje. Chcem Ti verne slúžiť, chcem byť Tvojim naveky!...
Tu vyťahuje z pastierskej kapsy fujaru, na ktorej si vyhrával na paši – bola to jeho najväčšia potecha. Prikladá si ju k ústam a vyhráva Ježiškovi najkrajšiu pieseň, akú vie.
A hľa, Ježiško radostne tľapká ručičkami a sladko sa usmieva, potom pomaly priviera svoje nebeské očká a ticho zaspáva pri zvukoch nežnej pesničky....
Pastieri vstávajú a vracajú sa k ovečkám. Matka Božia ich vyprevádza k dverám.
Ovce sa dávno vrátili na salaš, ale ani jedna v košiari nechýbala. Kým sa pastieri vrátili, strážili ich anjeli, a len potom odleteli do neba.
