Božena Němcová
Čertík
Bolo to v zime a chumelilo sa, akoby perinu roztrhol, ale dedinské dievčence ponáhľali sa aj napriek nepohode na svoje každodenne navštevované poriadky k sedliakovi Matejovi. Každá mala cez hlavu prehodenú šatku, v jednej ruke kolovrátok, v druhej niesla praslicu, podajedna si niesla len vretienko a kužeľ. Pri prahu si otrepali topánky a vrtko vbehli do tej teplej izby, kde už pre ne domáca dcéra chystala lavice. Naprostred izby stál vysoký drevený svietnik, hore na ňom dve železné ramená, do ktorých boli zastrčené dve blkotajúce smolnice.
Kým dievčatá sa usadili, prišli aj chlapci, tíško sa postavili za dvere, aby chvíľku načúvali, čo si dievčence rozprávajú a čomu sa tak nahlas smejú. Ale jedna stála blízko dvier, počula šepot, povedala to druhým a hneď zvrtli reč a začali si hovoriť o chlapcoch. Dobre vedeli vymaľovať ich nespôsoby a každá niečo vedela, čím by toho alebo iného poprekárala.
Už to za dverami stojaci chlapci nemohli dlhšie počúvať, chytro otvorili dvere a na dúšok nadávali dievčencom do bezbožných klebetníc. Ale tie im „škrabkali mrkvičku“ a pripomínali staré príslovie. „Kto pri dverách stojí a načúva, svoju hanbu počúva“. Keď chlapci videli, že im dievčatá robili náročky, utíšili sa a na odplatu podpálili tým, ktoré ich najostrejšie karhali, naplnené kužele.
Tak sa chvíľku prekárali, až to dievčence ukončili a zasadli každá k svojmu kolovrátku. Chlapci, ktorí mali medzi dievčencami milú, sadli buď k nej, buď neďaleko nej, iní si posadali na lavicu ku kachliam, dvaja alebo traja si posadali okolo dievčat neďaleko svietnika, aby utierali smolenice, ale vlastne, aby mohli ešte pohodlnejšie dievčatá prekárať a podpaľovať im kužele.
Pri kachliach medzi chlapcami sedela Beta, najstaršia domáca slúžka. Čože sa tí chlapci na Betu tak prívetivo usmievajú a líškajú sa k nej? Veď Bože môj, Beta už pol storočia ráta, vlasy má šedivé a tvár zvráskavenú. Prečo sa tá mládež o ňu tak uchádza? Beta má v sebe čaro, ktorým nielen chlapcov, ale i dievčence k sebe vábi, lebo vie rozprávať najviac a tie najkrajšie rozprávky naširoko-naďaleko.
A Beta si odkašľala, pomkla si kolovrátok bližšie k sebe a potom sa opýtala mládeže, čo by im dobre padlo, či dačo smutné, či veselé, alebo dačo strašné. Dievčence si žiadali veselú rozprávku, ale chlapci mali mimoriadnu chuť počúvať strašidelnú, hoci inokedy sa pripojili ku rozhodnutiu dievčat., žart, ktorý dievčence vyparatili, im ešte nezišiel z pamäti. Boli škriepky z tej i z onej strany, ale ako to už býva, ženy museli ustúpiť a bolo rozhodnuté, že sa najprv strašná a potom veselá rozprávka porozpráva.
„Tak vám teda budem rozprávať o jednom černokňažníkovi, ako si predvolal čerta a chcel, aby mu znášal poklady, a ako si čert príde po jeho dušu.“
Iba po tých slovách sa Beta dala do riadneho rozprávania, ktoré ona vedela predlžiť a kadejako vyšpekulovať, aby upútala pozornosť poslucháčov. Čím ďalej rozprávala, tým to bolo strašnejšie, dievčence zabúdali na pradenie, bližšie sa k sebe pritláčali, chlapcom vyhasli fajky a tí, čo sedeli pri svietniku, nezbadali, že smolenice dohorievajú.
Beta práve vraví: „Bola to noc tmavá a búrlivá, keď černokňažník po prvý raz volal čerta. Jedenásta bila, keď vzal starú, železom obitú knihu z almary, na trojnožke prichystané uhlie podpálil a trojkráľovou kriedou na dlážku kruh okolo seba označil, potom vybral zo záhrenia akési kadidlo, ktoré hodil na uhlie, tu hneď z uhlia ružový a belasí plamienok vyšľahol. Keď to spravil, roztvoril knihu a začal od konca pospiatky čítať. Len čo prečítal pol strany zafičí mu čosi okolo uší a zvonku ozve sa ľahký dupot. Čím ďalej číta, tým bližšie prichádza – vtom odrazu –„
„Nič ste nepočuli?“ opýtajú sa po šepky dievčatá. A všetko zmĺkne. „Áno, -zasa- pánboh s nami a zlé preč! V pitvore čosi dupká, a nie je to noha ľudská – ide to bližšie, cupká to, dupká, beda, už je to dnu a tam to prská.“
„Chváľ každý duch Hospodina“, požehnáva Beta, ale dievčatá ako plaché srnky sa v okamihu ocitli bližšie pri chlapcoch a hľadali pri nich ochranu. Ale aj tí sa zľakli a nevedia, čo robiť, strašidlo vonku dupoce, prskoce, ale do izby nedôjde.
„Ech, čo sa budeme báť, čert to nie je, lebo by vošiel do izby, hybajte pozrieť, čo to je.“
Dievčatá prosili, aby nikam nechodili, ale oni ich tíšili, a keď jeden rozsvietil smolnicu o dohrievajúci ohorok a pobral sa k dverám, šli všetci chlapci za ním, dievčence od strachu na pec skákali a kam ktorá mohla, tam sa skryla. Vtom si ten smelý z chlapcov dodal guráž, odrazu otvoril dvere, ale v tej chvíli mu vietor zahasí smolnicu a strašidlo sa jedným skokom ocitne v izbe. To bolo kriku a hrmotu! Strašidlo pováľalo všetky kolovrátky a praslice a surovo medzi nimi vyčíňalo. Chlapci stáli v rozpakoch na dvore, nevedeli čo robiť, báli sa o dievčence, ale o seba. Načúvali pri oblokoch, a keď sa z izby neozývalo nič, iba dupot a šramot, utekali do neďalekej krčmy po gazdu, ktorý tam obyčajne s kmotrom richtárom, mlynárom a kostolníkom hrával mariáš.
„Čože sa porobilo, že tak rýchlo z priadok idete, vari vás dievčence nevyhnali“, smiali sa im sedliaci, keď sa hrnuli do dvier.
„ To nie, ale čosi inšie sa nám prihodilo, prišiel medzi nás čert alebo už čo, ideme po kmotra kostolníka, aby vzal dačo svätené a šiel s nami,“ a ešte dopodrbna rozprávali, ako a čo sa stalo.
Gazda, ktorý nebol poverčivý, ako tí druhí viac či menej boli, sa odrazu akoby mu bolo čosi svitlo, nahlas sa rozosmial.
„Nesmej sa, kmotor“, napomínal ho kostolník, „veľa je pod slnkom zázrakov, na ktoré ľudský rozum nemôže a táto vec nie je len z ničoho nič.“
„Tak chytro utekaj a dones voľačo, pred čím by ten čer ušiel, lebo nám za ten čas najlepšie dievčence unesie a tie ostatné od strachu umrú.“
Gazda nečakal na kostolníka, sám šiel vopred a niesol lampáš. Aj ženské z krčmy šli s nimi, lebo sa doma báli ostať samy.
Keď procesia prišla k dverám gazdovstva, tu začal nejeden tajne zažehnávať, ale otvoriť sa báli, to musel prvý gazda. Matej ochotne priskočil, dvere dokorán otvoril a hlasno vyzýval kmotra, aby šiel za ním, no len čo sa ozval, strašidlo vyskočilo z izby, kmotra, ktorý mu stál v ceste, zvalilo a kedď si na dvore poskočilo, pri gazdovi zastalo a obtieralo sa okolo neho.
„Veď som si hneď myslel, že ten čert je niekto iný, iba môj vraník“, smial sa Matej a dvíhal kmotra. Paholok zabudol zatvoriť stajňu a keďže žriebä nebolo uviazané, vybehlo si na dvor a zvyčajnou cestičkou utekalo do izby, kde obyčajne dostalo kúsok chleba. Ale tento raz prišlo veľmi nevhod.
Chlapci sa poponáhľali do izby podívať sa, či dievčatá ešte žijú, tie boli schúlené na peci a niekoľko z nich bolo za posteľou. Od strachu, čo prestáli, všetky vydesené. Najhoršie bolo Bete. Bledá, roztrasená zasa sedela na lavici a vzdychala: „Spaste dušu, takú úzkosť som ešte nikdy nezažila! Do najdlhšej smrti, aj keby ste si kľakli, nebudem už o ňom rozprávať, pánboh ráč byť s nami, ani ho nechcem menovať.“
Hoci jej gazda údajného čerta doviedol a všetci sedliaci tvrdili, že ich žriebä vystrašilo, ona si húdla svoje, lebo vraj na svoje zdravé oči videla, že to malo rohy a že tomu šiel z papule a z očí oheň.
Vysmiali sa jej a nechali ju tak. Keď si dievčence trochu oddýchli a dolámané kolovrátky pozbierali, len potom začali chlapcov hrešiť a vysmiali sa im, že tak málo srditosti prejavili a gazdovia im prikyvovali. Aj kmotor si utŕžil od Mateja náležitý výsmech. Ešte dlho si o tom hovorili a jeden druhému sa smiali. Žriebätko od tých čias nevolali inak, iba „čertík“.
